reklama

Všetko zlé je na niečo dobré.

Keď som nosila pod srdcom svoje dieťa ani v zlom sne by ma nenapadlo, že by bolo iné ako zdravé. Brala som to ako samozrejmosť, veď každý okolo mňa má predsa zdravé deti. Takto som to videla. Chodila som poctivo na vyšetrenia, všetky vždy dopadli výborne. Čakáte dokonalé, zdravé dieťa mamička, som počúvala celé tehotenstvo

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Môj syn má 4 roky, je to prekrásne dieťa, ktoré keď zaspinká a ja sa na neho pozerám, pociťujem šťastie, o ktorom som ani len netušila, že existuje kým sa nenarodil. Môj syn je autista.

Všetko prebiehalo v poriadku, mala som doma živé chlapča, ktoré malo dva motorčeky v jednom kuse zapnuté. Kopal nôžkami bez prestania snáď aj v noci. Spoznával svet, pozeral sa, džavotal, ochutnával tak ako to je bežné u malých detičiek. Keď začal chodiť a ja som za ním lietala ako bláznivá po ihrisku so závisťou v očiach že deti kolegýň mamičiek sedia v piesku, stále som si vravela, že mám proste „šintera", ktorý má veľa energie. Keď chcel robiť len to čo on chce, a kedy on chce ,vravela som si že má proste zdedené gény , je to znamenie baran, tvrdá palica, proste osobnosť ako sa patrí. Raz sa iste nestratí, vravela som si. Ako každá maminka keď niečo vyviedol, povedala som rázne no-no a čakala, že výchova padne na úrodnú pôdu. Keď poslúchanie neprichádzalo, občas som nakukla na diskusné fóra, či nerobím v niečom chybu, snažila som sa byť dôsledná, zároveň milujúca a hlavne som sa riadila materským inštinktom. Keď však ani v dvoch rokoch môj syn nechápal, že toto sa nesmie a nezaberalo naozaj nič, vyhľadala som pomoc. Už predtým keď som sa občas posťažovala aké ťažké to máme so synčekom, som začula slovko autizmus. To že môj Samko nerozprával som neriešila, stále mal dosť času. Počúvala som tie príbehy ako má čas, ako susedkin malý tiež začal až 3 ročný, alebo dokonca zo dňa na deň 5 ročný, tak som sa upokojovala, že reč predsa naskočí.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Samozrejme extrémne neposlúchanie a reč neboli jedinými problémami, ktoré náš drobec mal. Zmena smeru v jazde tri jedlá dookola, nové miesta, noví ľudia, citlivosť na ušká, obrazové vnemy, nechápanie emócií, absolútny nezáujem o detičky, či čokoľvek sa naučiť, boli ďalšie veci s ktorými sme bojovali. Pozeral dokola jednu rozprávku aj 50 krát v mesiaci až kým neprešla doba a vybral si novú, ktorú pozeral zase dokola. Pani detská psychologička nám oznámila, že ak nevylúčime autizmus, ona sa ním nemôže zaoberať, lebo nie je na autizmus odborník a tak sme sa objednali k najznámejšej doktorke na Slovensku. Čakali sme niekoľko mesiacov a na vyšetrení sme dostali tzv. pervazívnu vývojovú chorobu. Tá sa dáva takto malým deťom pred tretím rokom, aj keď je tam podozrenie, keďže tretí rok je veľmi zlomový vo vývoji a veľa vecí sa u dieťatka mení a tak sme čakali kým bude mať tri rôčky na rediagnostiku. Detský autizmus sme vyfasovali teda o pár mesiacov neskôr. Máme šťastie v nešťastí, môj synček má nádej byť vysoko funkčný autista, pretože vyzerá, že intelekt nemá narušený

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Čo to znamená? Pre nás nádej že bude jedného dňa samostatný. Malá nádej ale predsa.

Všetko je však na nás, na rodičoch. Je mi ľúto, že na Slovensku nie je viacej organizácií, ktoré by nám matkám pomohli vo chvíli, keď sa dozvieme túto katastrofálnu diagnózu. Častokrát mamička netuší čo ďalej. A pravda je taká, že včasnou terapiou naše „začarované" deti môžeme naozaj posunúť o veľký krok ďalej, do nášho sveta z toho ich.

Ľudí ktorých postihne nešťastie v akejkoľvek podobe, napadá často veta: "Prečo ja?" Áno, aj mňa napadla, tak som sa pokúsila na ňu odpovedať. Už dlhšiu dobu verím , že všetko sa deje pre niečo a tak premýšľam, prečo práve ja mám postihnuté dieťa. Mojej mamy babička vravievala: „Život moja, je jeden z najťažších". Keď som bola malá, pripadala mi tá veta nedokončená, alebo divná. Keď sa nad ňou zamyslím dnes, je v nej obrovská pravda.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako mladšia, keď som sa v živote rozhodovala čím budem, nič, ale naozaj nič ma nenapadalo, nebola som dieťa čo má koníčky, alebo na niečo veľké nadanie, nemala som rodičov ktorí by mi ukázali správnu cestu ktorou ísť, veľa krát som si pripadala na tomto svete zbytočná. Strašne som chcela robiť v živote niečo čo ma bude napĺňať. Môj syn a jeho diagnóza, aj keď to znie asi zvláštne, ma naplnili. Možno by môj život nikdy nedostal taký ušľachtilý zmysel ako má teraz. Chcem pomôcť tomu malému človiečikovi aby veci cítil, chápal a trošku sa v našom svete zorientoval. Každý deň robí pokroky, každý deň je na tej ceste do nášho sveta bližšie. A ja verím že príde až na koniec. Môj sen je pomáhať mamičkám s deťmi ako je môj Samko, môj sen je napísať knihu o tom aký autizmus môže byť. Vďaka nemu som našla svoju cestu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Áno, život je naozaj často krát veľmi ťažký, ale pre tie chvíľky šťastia sa oplatí ho žiť.

Lucia Rychtáriková

Lucia Rychtáriková

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som mamička autistickeho chlapčeka.Pišem čo cítim čo si myslím ale hlavne pre svoje uvolnenie sa. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu